what

Zobudil sa. Nad hlavou mu krúžili ešte hviezdičky z minulej noci. Nevedel prečo, ale je rad, ako malé dieťa čo nájde na smetisku autíčko a vôbec mu nevadí že je pokazene, a zároveň ho chytala clivota na duši. Cíti sa tak dnes, pretože včera sa mu rozjasnilo. Rozmýšľal nad vecami ktorých sa stalo až primnoho na tak krátky čas. „Čo bolo, bolo no od dnes bude lepšie!“ pomyslel si „Bolo to akoby včera, keď som sa zblížil s mojou kamarátkou viac než sa na kamarátov patri, a aj keď je zadaná mne to nevadilo a rozhodol som sa ja počkám aj do konca sveta len, aby sme mohli splynúť v jednu dušu! Aké krásne, ale asi plané reči! Bodaj by som ich aj mohol dodržať! Mohol som! A stále môžem! Boli sme duše dve no blížili sme sa k jednej, ale dnes sme duša jedna no blížime sa k dvom! Spriaznene sme duše ale čo to zmôže proti presile zla a intríg, ktoré nás delia?! Nemám na vyber! Láska nie je slepá, ako to vraví cinická ľudová múdrosť, ale slepí sú ľudia keď ju po mnohých náznakoch ani len nezaregistrujú. Možno ju ani zaregistrovať nechcú a stačí im iba ich vlastná láska k samého seba. Možno áno, možno nie a možno príde aj kúzelník! Zblížil som sa s ňou a ona so mnou! ja som ju miloval, no ona milovala iného. Nieje o nič horší ako ja, takže nemôžem mojej princeznej nič vyčítať. Prečo som nemohol precitnúť skôr a chytiť sa príležitosti čo bola kým tu nebol on?! Prečo?! Prečo si kladiem také nesprávne otázky?! Veď plakať nad rozliatym mliekom je na nič! aj tak už nič nezmením! Ale predsa len môžem ...môžem čokoľvek si zmyslím, ísť do Tibetu, ísť sa surfovať, zmĺknuť a neprehovoriť ani slovo, ale plameň lásky tak skoro nevyhasne! Čas že vraj všetko vyrieši, no tento plamienok bude mat vždy kyslík na prežitie! Musím čakať, možno že raz sa naše cesty znova skrížia, no dovtedy budem sa môcť len dusiť vo vlastnej stave.“. Schytil kabát, obmotal okolo krku dlhy biely sal a vyrazil na stretnutie so svojimi kamarátmi, stretnutie ako každú nedeľu večer, zase si sadnú do kruhu na studenú deku a budú sa navzájom zohrievať výtvormi svojich úbohých duší! Marek prišiel práve keď chceli začať, pozdravil svojich „súdruhov“ a sadol si! Vypočul si jeden príbeh a vtedy sa mu zapálilo. S úsmevom v tvári sa rozbehol na železničnú stanicu a stále opakoval: „Keď sa vrátim všetko sa zmení! Človek žije iba raz, tak si musí aj užiť trochu nefalšovaného života! Ľudkovia, konečné som voľný, voľný ako vták! Mávajte sa tu krásne! Ja sa však raz vrátim!“...